Chodili sme na ňu už v škôlke (stálo nas to pekných pár tisíc), potom v prvej aj v druhej triede - a to so samými jednotkami, no a dnes sme v triede tretej a tatínek sa na vlastnej koži presvedčil, že v podstate bez akéhokoľvek pokroku.
Ako som na to prišiel? Úprimne priznávam, že tak, že po tých pár rokoch som sa dnes s dieťatom po prvýkrát učil ja. Celých 10 minút som to vydržal - bez kričania. Po ďalších piatich "emóciami nabitých" minútach som to vzdal, a to po tomto cvičení:
"Ako sa povie pero?", pýtam sa zvedavo.
"Hmmmmmmmm....hmmmmmmmmmmm....hmmmmmmmmmmmmmmm.....pen?", vyždíma zo seba po nejakom čase dcérenka.
"Povedz: Moje pero je zelené."
"Hmmmmm..pero??....hmmmmmmm....pen......hmmmmm....is.....moje??..........hmmm", ide to z nej ako z chlpatej deky.
Vzdávam to a ručím: "MY PENIS IS GREEN!". Ups. Usudzujem, že je čas končit. A snáď to nepočula suseda.
A keď sme už pri tých -isoch. Švagor má pätročného fagana a keď sme sa stretli pri nejakej rodinnej oslave a deti sa už zberali do postele, kvôli urýchleniu procesu ukladania k nočnému odpočinku sme navrhli, aby sa spolu osprchovali s našou osemročnou dcérenkou. Švagriná však bola rezolútne proti. Že vraj má malý veľkého vtáčika a naša dcérenka by z toho utrpela šok. Že vraj aj pani pediatrička mu hovorila, že ho budú mať dievčence rady (a že vraj na veľkosti nezáleží).
Bez ďalšieho skúmania sme to teda nechali tak. Avšak ráno, keď som malého zazrel pri obliekaní sa, pochopil som švagrinine obavy. A môžem potvrdiť, že naša dcérenka by bola fakt vystavená veľkému šoku. Šoku z toho, že jej tatko má oveľa menšieho pinďúra (teda aspoň v kľude, utešujem sa :o) ako má jej malý bratranec. Asi stál malý v tom správnom rade, keď pán boh nadeľoval.
