To, čom som mal predtým čistého, sotva teraz zarobím hrubého. Nedostal som služobné auto, čo ešte okoreňuje fakt, že to mám do práce takmer 30 kilometrov. O preplácaní nafty za súkromné kilometre, čím ma môj predchádzajúci zamestnávateľ rozmaznával ostatných desať rokov, si môžem nechať len zdať.
Firma mi začne na penzijné pripoistenie prispievať až po troch rokov pracovného pomeru, čo je hodne ďaleká budúcnosť. Nuž čo, úspory na dôchodok budú rásť podstatne pomalším tempom. Ešteže nám tu v Čechách zvýšili vek odchodu do dôchodku. Aspoň bude viacej času nasporiť si.
Kanceláriu mám v provizorne zbúchanej presklenej kocke umiestnenej v rohu open spacu, obklopený obstarožným nábytkom a vychodeným kobercom. A to ešte pôvodne bez klimatizácie. Moja žiadosť o mobilnú klimatizáciu síce bola vyslyšaná, ale prvá vec, na ktorú ma údržbár pri jej montovaní upozornil bolo, že tento nákup teda poriadne rozvíril vášne na oddelení. Hm, v ankete o najoblúbenejšieho zamestnanca na poschodí asi tento mesiac nezabodujem. A ešte ma upozornil, že návod na použitie má len v angličtine, ktorej nerozumie, takže nech si to prečítam, a dám mu vedieť, ak bude treba niečo urobiť.
Erárny kávomat je k dispozícii len v oddelení vedenia spoločnosti, kde som si ju síce tieto dva týždne chodieval čapovať, avšak už čakám len na to, kedy ma niekto upozorní, že toto nie je moje teritórium. Koniec koncov, aj v našom trakte už máme v kuchynke novučičký kávovar. Akurát si do neho musí každý sypať svoju vlastnú zrnkovú kávu (a asi by nebolo od veci si aj prečítat zhruba dvojstránkový návod na jeho použitie a údržbu).
Všetci si tu pekne vykajú a oslovujú sa spôsobom pane Nováku, paní Svobodová, prípadne pane inženýre. Pane Marončíku...no, nakoniec to neznie až tak zle.
Čoho som sa vzdať nemusel, je ženský kolektív. Mám pod sebou 25 dievčin. Pravda, s priemerným vekom 45 rokov. Ale veď nie nad ženskú so životnými skúsenosťami.
Po prečítaní týchto riadkov by mohol mať niekto pocit, že sa sťažujem. Že nariekam nad tým, ako som z blata vkročil do ešte väčšej kaluže. Nie, nie, nie. V žiadnom prípade. Napriek tomuto všetkému sa ku mne opäť vrátila chuť do práce, znovu mám budík nastavený na 6:15 (zatiaľ?), aby som mohol ráno čím skôr zasadnúť k pracovnému stolu. A hlavne, mám taký oslobodzujúci pocit. Predtým, keď som uvažoval o výpovedi, hlavou mi vírili myšlienky o tom, ako prídem o nadpriemerný plat, o služobné auto, o taký a hentaký benefit. Teraz ma takéto myšlienky nezaťažujú. V prípade odchodu neprídem o nič mimoriadneho. A preto sa cítim dosť nad vecou a prácu beriem ako hobby, nie ako existenčnú otázku.
Otázkou len zostáva, či je to z mojej strany "frajerina", alebo na mňa tak trochu dopadla nejaká sociálno-psychologická úchylka.
